Život náš každodenny: Deň, na ktorý čakám každé dva týždne - deň D

Autor: Stanislav Bukviar | 14.4.2011 o 13:06 | (upravené 14.4.2011 o 18:34) Karma článku: 3,01 | Prečítané:  565x

Vzal som do rúk gitaru a odišiel som do obývačky. V izbe si totiž brat púšťal nejakú diskofilnú blbosť a ja som nemal najmenšiu chuť to počúvať, nie to ešte kaziť ňou "nádherné" tóny gitary. Ľahol som si teda na zem, lebo na gauči boli porozkladané najrôznejšie pakšaméty od čerstvo opraných ponožiek, ktoré na mňa kukali prosebnými neviditeľnými očkami aby som ich popároval pekne jednu k druhej aby im nebolo smutno. Až po niečo, čo bola asi kedysi kniha, teraz však vypadala skôr ako mapa k pokladu pokvapkaná zbytkami vína a kávy...

Ležal som teda na zemi a začal brnkať melódiu od The Cranberries - Zombie, pekne pomaličky a jemne. Bol som nasmerovaný k oknu a neviem či to bolo mnou a mojimi pokusmi hrať alebo si proste obláčiky chceli len trochu poplakať, ale spustil sa taký lejak, že kvapky začali byť na parapetnú dosku skoro v rytme môjho hrania a stále zrýchľovali. Prispôsobil som tempo hrania k tempu padajúcich kvapiek a tiež som každým úderom nechtov na struny zrýchľoval. Pri tomto diabolskom tempe som si nedokázal udržať to jemné tichučké brnkanie. Struny som doslova šklbal skoro do roztrhnutia a cítil som ako ten zombik v mojej hlave ustupuje do úzadia...

Prestalo pršať, bola to v podstate výdatná prehánka, ktorá však netrvala dlhšie ako 5 minúť. Slnko sa vyhrabalo s pomedzi húfov černastých oblakov a mne sa na chvíľu zamarilo, že som zbadal dúhu. Začal som hrať náhodné akordy až kým som zrazu nepočul známu melódiu. Ami, C, G, E mi pripomenuli pesničku od Smajlov - Nepoznám. V duchu som si začal pospevovať: "Nepoznám krajšie hviezdy, slová, vrchy... a popri tom som myslel len na jednu osôbku. Mala príst už dnes a ja som sa nevedel dočkať momentu keď ju znova uvidím a pobozkám. Ema ostala v Košiciach, takže som sa o túto radosť zatiaľ s nikým iným nedelil. Poslal som jej len telepatickú sms-ku ako vždy. V podstate sa takto rozprávame stále - telepaticky a ona nikdy poriadne neodpovedala. Je to tak trochu krava. Nie trochu ona je krava, nosí stále tie iste modré gate s trakmi, má asi tridsať centimetrov, nooo a je s plyšu. Dostal som ju od nej, tej na ktorú dnes tak úpenlivo čakám.

Zazvonil mi telefón, nechcelo sami ísť zodvihnúť, bol predsa v druhej izbe, čo bolo asi neuveriteľných päť metrov ďaleko a ešte by som sa musel aj postaviť zo zeme. Mne je tu predsa dobre. Telefón stále zvonil, ale zvonenie bolo stále bližšie a bližšie. Otvorili sa dvere a v nich stál brat s mobilom v ruke. Keďže sa mi nechcelo meniť vodorovnú ležiacu polohu len som natiahol ruku. Keby som vedel, že na displeji mi bude svietiť práve toto meno bežal by som ako svetový vrcholový šprintér, aby som to čo najskôr zdvihol. Úsmev, ktorý mi naskočil na tvár v momente, keď som vedel kto mi volá mi zmizol s tváre rýchlosťou blesku. Dnes nepríde...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?